Nasledujúci deň sme hneď ráno vyrazili na Masirah. Bol to ďalší bezveterný deň (druhý) a my sme ho teda využili na cestu na ostrov. Cesta na Masirah Island (asi 230km) vedie cez krásnu pieskovú púšť s veľkými dunami, ťavami a rovnou cestou od nevidím do nevidím.
a tu je 360 panoráma z vrchu duny:
video z pieskoviska:
Trajekt akoby čakal už len na nás. Nalodili sme sa a do pár minút vyrazili. Cestou na ostrov som mal pocit, že každý sa rozprával s každým. Nám sa prihováral kapitán lode z Indonézie, miestny ománsky pán si pozrel Tomášových 5 rokov fotografií ktoré mal uložené v mobile a vlastne kam človek prišiel, tak tam sa s ním chcel niekto rozprávať a krátiť si tak asi hodinový výlet na ostrov. Mne kapitán rozprával ako vedie tam kdesi doma v indonézii školu pre syroty. Má ich tam 400 či koľko. Nemohol som si pomôcť a neviem či to je mojim cynizmom vypestovaným v jednom z najbohatších regiónov sveta – Európe, ale ako som ho počúval na pol ucha, tak fakt, že stojím možno pred Matkou Terezou Indonézie mnou ani nehol. Vlastne mi to celé rozprávanie prišlo nudné a premýšlal som ako ho slušne poslať rozprávať túto historku niekomu inému. Súčasťou miestneho kolorytu sú teda aj rôzni morskí vlci, podvodníci, podivíni, no skrátka také postavičky, ktoré v Európe nemá človek šancu stretnúť. Možno rovnakých hercov máme aj tu doma, no Ománske javisko je absolútne jedinečné a zaručene nesklame.
Po vylodení sme si pozreli malý kus mestečka a našli si reštauráciu a vychutnali si ďalšiu skvelú večeru. Mestečko samozrejme nesklamalo. 100 percent autentické, plné ománskeho pokojného ruchu, klasických arabských indických reštaurácií, dielničiek, mini-supermarketov a chlapíkov, ktorí sa ležérne premávajú po meste vo svojich jednoduchých háboch.
Kým sme sa rozhodovali do ktorej reštaurácie teraz, spoločnosť nám robil dvaja malí drifteri na veľkých bike-drifter customized bicykloch a driftovali ako v tom známom youtube videu. NamiestoTokyio drift sme mali Omani Masirah drift.
Prvý deň sa nekajtovalo. Vietor si dal výnimočne pauzu. Ďalší deň sa pomaly rozfúkal a my sme pojazdili v miestnej lagúne, ktorá je hneď pred kempom. Taká rozcvička a príprava na big days..
A big days to naozaj aj boli. Kajtovali sme prakticky celý deň od 11–12 do 4-5, potom večera s novými kamarátmi a v kempe ešte posedenie s miestnymi strážčami kempu (celý čas sme boli v kempe jediní hostia). Našim spoločníkom bol skvelý a autentický Ježiš Masirah-tský a na jeden legendárny večer sa pridali aj vojaci z miestnej vojenskej základne.
Súčasťou kempu je ležérne plážové sedenie pod strechou z palmových listov, s hojdačkou,, jednoduchými stolmi lemovanými pohodlným sedením. Popíjali sme, kecali o všetkom možnom. A nasávali Ježišovu božskú energiu. Chalani so zatajeným dychom počúvali. Legendu o spravodlivom sultánovi alebo o tisíc a jednom spote na bájnom ostrove Masirah.
Na ostrove sme strávili 4 dni a je to dosť málo. Ideálne rok, možno dva 🙂
Ale vážne. Ten ostrov je nádherný a pokiaľ ho človek chce aj trocha spoznať, tak to chce aspoň týždeň. Ostrov je posiaty množstvom nádherných a prázdnych pláží, na severe sú spoty s vlnami (nestihli sme sa ísť pozrieť) a na južnej strane je zas viacero zátok s úžasným flat-om.
Čo sa dá na ostrove robiť okrem kajtovania? Podľa mňa dosť. Ten kto rád objavuje, má k dispozícii X veľa (200?) kilometrov pláží, miesta, kde chodia klásť vajcia obrovské korytnačky, potápanie, šnorchlovanie, rybárčenie. Bonus je vynikajúce jedlo, veľa reštaurácií a veľmi milí ľudia.
Čo bol highlight výletu? Pre mňa to bol asi 40 kilometrový down-wind trip, ktorý sme šli s Maťom a Tomášom. Janka za volantom sprievodného vozidla behala z pláže na pláž a sledovala postup.
Výlet sme “plánovali” asi 20 minút pred odchodom. Najprv s nami mál ísť pán Ježiš, no ten nás nakoniec sprevádzal na tomto výlete len v našich srdciach. Vraj – to zvládneme v pohode aj sami a bude to trvať tak 30minút, ale keďže sme ešte len amatéri, tak si dajme rezervu hodinu (do zotmenia). Maťo naladil GPS hodinky a my sme vyrazili s rezervovu do zotmenia asi hodinka a pol.
no. Cesta trvala 2:20 minút a áno, prišli sme prakticky už zatmy. Dobrodružstvo to ale bolo neskutočné. Ísť po vetre nie je až také jednoduché, ako by ma mohlo zdať inak a chvíľu trvalo, kým sme chytili ten správny “grif” a dokázali ísť úplne po vetre a nie cik-cak von na more a zas k pláži. Vietor fúkal presne popri pobreží (side-on) a teda úplne idálne na cestu späť do kempu.
Do kempu sme prišli už prakticky za tmy a so stiahnutými svalmi sedacími. Ani nie tak od únavy ako od strachu. Ono kajtovať po tme, nenabrať skaly a ešte niekam aj trafiť to nie je len tak. Eufória z prvého down-wind výletu sa striedala so strachom o seba aj kamošov, s hnevom, že sme sa lepšie nepripravili a údivom nad tým, ako dokáže byť more nádherné.
Tá radosť potom keď som konečne videl v diaľke reflektory auta a zbadal slabo osvetlený kemp. Mali sme šťastie. Ešte 10 minút a veľmi ťažko by sme už travili späť a museli by sme pristávať kdesi za tmy a čakať na záchranu. Veľká vďaka Jani za to, že si bola našim majákom v chvíľach tých najťažších!
po štyroch úžasných dňoch sme dali Masire dovidenia, nalodili sa na zrýchlenú verziu trajektu a späť do Asilah.
Pred nalodením som ešte chvíľu rozjímal sediac na kameni. Do tváre mi fúkal vietor, okolo mňa hučali vlny a ja som dokázal myslieť len na tie pekné veci v mojom živote. Myslel som na moju rodinu, čo asi robia, myslel som na chvíle ktoré som prežil na Masire a tešil sa na to, čo bude ďalej. Veľmi pozitívne miesto nabité radosťou a energiou.
video z výletu: